Ozaj som sa chcel dnes zamyslieť nad vážnejšou témou a síce nad symbiózou slov peniaze a moc. Inšpirovali ma k tomu ranné udalosti. Išlo o stretnutia v rámci mojich peniažkov a to s dvoma slečnami z dvoch rôznych finančných inštitúcii. A slečny zastávajúce si svoju prácu zrazumuseli čeliť chlapcovi v šiltovke, šlapkách a gučou peňazí vo vačku. S prvou na káve v Dubnej Skale som nakoniec popri podpise zmlúv prebral tému treku na Anapurnu a druhá slečna v banke si ma dokonca pamätala z nejakého koncertu v Čadci pred dvoma rokmi, ako Zdenkinho bubeníka. No nie o tom so chcel. Len ma po tom všetkom napadla teória, že ak by som mal tých peňazí ešte oveľa viac, ako by ma to zmenilo a čo by som si všetko mohol dovoliť, samozrejme nie z hmotného ale skôr duchovného hľadiska. Pretože samozrejme nielen hmotnej ale aj určitej duchovnej slobode sa dá peniažkami napomôcť. No ako som si tu tak sadkal na lavičku a videl tieto nádherné oranžové kvety oproti mne rastúce, hneď ma prešla myšlienka, čo by som robil a ako sa zmenil keby som zrazu vyhral milión eur. Ale túžba písať bola silnejšia. A tak píšem. A eštesom len začal a už mám štyri strany zošita zapísané. A už by som aj končil, lebo veď zas kto by toľko toho čítal. A tak si sedím na lavičke na bulvári a usmievam sa na ľudí. Niektorí sa usmejú naspäť a niektorí nie. To sú tí, ktorí sa boja. Boja sa z hlavy vypusťiť myšlienku na milión eur a len tak si sadnúť, zastaviť sa a usmievať sa. Na ľudí, na kvety.Peace and Love Forewer...!
Ľudia, peniaze, spoločnosť.
Prvým slovom skutočne prekonávam lenivosť. Skutočne? To je otázne. Otázne je aj to, koľko toho skutočne perom na papier napíšem. Skutočnosť je taká, že sa mi zachcelo písať. A takú chvíľu treba využiť. Čo však urobiť, keď sa mi zachcelo písať práve teraz, v stredu doobeda, prechádzajúc Žilinou. Mám dve hodiny čas do odchodu na koncert, ale nemám pri sebe comp. A mne sa zachce písať, a tak veľmi, že prekonávam svoju lenivosť a vchádzam do prvého papiernictva. Požiadavka znie jasne: najlacnejší zošit a najlacnejšie pero. Tak. A už sedím na lavičke rovno pred tým papiernictvom na bulvári a píšem. Tá lenivosť ani tak nespočíva v tom, že by sa mi perom písať nechcelo. Len skutočnosť, že ak tieto slová chcem aj uverejniť na svoj blog, budem ich musieť večer prepísať a do toho sa už budem musieť asi donúťiť. A kedže sa človek žijúci na tejto planéte vplyvom životných okolností musí do niečoho nútiť pomerne často, teda aspoň ja, je otázne, či byto mal robiť aj v rámci svojho relaxu, čo pre mňa písanie je. Ale to by bolo na celú úvahu nad lenivosťou a tak. Fakt nadlho.
