Roland Uškovitš
Dievča z Paríža
Máš vlasy farby havrana a krásne dlhé nohy, Máš ten americký prízvuk a odvahu, ktorú budeš pri mne potrebovať alebo sa so mnou iba hráš a klameš mi, že nie.
...jsem smutnej, malej, citlivej, nevdečnej Ježíš ve znamení Ryb. (Cobain) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Máš vlasy farby havrana a krásne dlhé nohy, Máš ten americký prízvuk a odvahu, ktorú budeš pri mne potrebovať alebo sa so mnou iba hráš a klameš mi, že nie.
Napíš mu na fejsbúk, on určite odpíše, čím bláznivejší nápad, tým lepšie. Zavolaj ho do pekla, on rád pôjde na výlet, no nezabúdaj, že to nepíšeš mne, to je On tá druhá časť zo mňa.
Olle všetkým cestovateľom, stopárom, hipisákom a ľuďom dobre vôle. Rozhodol som sa napísať tento blog z dvoch dôvodov. Prvým je hlavne informovať a motivovať mladých ľudí, aby sa nebáli alternatívne cestovať po svete a spoznávať nové veci. Druhý dôvod prečo píšem je ten, že stretávam skutočne dosť priateľov, ktorí ma nabádajú písať riadky o mojich asociálnych potulkách Európou, vraj je to zaujímavé. Mne osobne sa to zaujímavé nezdá a neviem či vôbec mám talent aj to čo zažijem nejak farbisto a pútavo opísať. Takže tento blog slúži ako informačná brožúra pre jedincov, ktorí by sa vybrali radi stopom z Paríža a zároveň ako test mojej ´´spisovateľskej´´ zručnosti. Stopom z Paríža na Slovensko som sa vybral 22.10.2014, bol som práve na tripe po Európe s kámošom na aute, ale potreboval som sa vrátiť kôli neočakávanému koncertu naspať na Slovensko. Kámoš sa rozhodol v tripe pokračovať na juh španielska a ja som sa po preskúmaní cien verejnej dopravy na Slovensko rozhodol samozrejme, ako inak, pre cestu domov autostopom.
Tak teda dobre počúvaj miláčik, to čo Ti teraz poviem, som ešte nepovedal žiadnej inej. Mala by si vedieť, čo sa deje v mojej hlave, pretože ja veľmi dobre tuším, čo sa deje v tej Tvojej, keď mi hneď ráno posielaš Tvoje bozky cez SMS, pretože nemôžeš byť pri mne... Čítam z Teba ako z knižky , presne viem, koľko si k Tebe môžem dovoliť bejby. Robím to presne tak, aby si si mnou nebola istá. Hrám s Tebou tú povestnú hru ktorá sa hrá medzi mužmi a ženami od nepamäti, len s tým rozdielom, že víťazstvo v tomto zápase mám dopredu zaplatené. Som totiž na tejto planéte o 8 rokov dlhšie ako Ty mačiatko. Veľmi dobre poznám pravidlá, súperov aj rozhodcov. Veď to čo zazívaš teraz Ty so mnou, som ja zažil už mnohokrát s mnohými inými. Nemusel som mať ani dve eurá, aby som Ťa pozval na kávu, stačila mi len moja šikovnosť a môj úsmev, aby som Ťa dostal tam kde som získal nad Tebou prevahu. Pomiloval som Ťa tak ako ešte nikto predo mnou. A jediné čo chceš, je to zažiť znova! Je to ako droga, však malinká? A mám Ťa v hrsti.
Keď mesačný svit svieti tak krásne jak dnes v noci, a skrýva sa v ňom prekvapenie pre nás všetkých. A všetko je možné, a môže sa Ti splniť všetko na čo len pomyslíš. A Ty ma chytíš zrazu za ruku a vedieš ma. Tam kde sa dá pozorovať obloha.Tam kúsok za mesto, kde počuť tóny reagge hudby z plážovej párty, ale nik nás nevyruší v našom svete. A rozprávaš mi o tom, ako by bolo znova fajn vypadnúť na cestu, len tak bez peňazí a plánov…
Siaham Ti na kolená, dotýkam sa Tvojich dlhých nôh. Viem presne, čo mám robiť, aby si mi nemohla povedať nie. Som lenivý bastard, ktorému sa už ani len nechce Ti klamať. Som krčmový povaľač, vtedy keď Ty plačeš doma, vraciam sa až v noci, vtedy keď mi nedokážeš povedať nie… Som Alkohol, ktorý si vymenila za všetky drogy. Som alkohol, ktorý sa Ti leje dolu Tvojim žirafím krkom, a moje klamstvá s ním, a Ty mi nedokážeš povedať nie!
Bratislavské časy číslo dva, sedím na balkóne a pijem čaj. Ránečko, keď vychodí slnéčko. Pohodička. A tak si uvedomujem ako som sa takmer pred rokom zobudil a len tak sa vybral stopom do Zurichu kuknúť kámošku. Nie, žeby som takéto spontánne výlety dovtedy neuskutočňoval, ale mám pocit, že práve tento bol počiatkom mojej, a to si až dnes uvedomujem, že s prestávkami takmer naozaj ročnej cesty. Dovčera som si myslel, že to bolo iba pol roka, ale je pravda, že detailnejšie som sa nad tým zamyslel až dnes ráno. Je úplne jedno, kde som bol, alebo nebol. Či som precestoval veľa, alebo málo. Koľko som mal alebo nemal šťastia, peňazí, rozumu. Hlavné je asi iba to, že som nemal strach, že som sa rozhodoval čisto emotívne. Že všetky negatívne udalosti a ohlasy na moju osobu som bral ako výzvy. Že som sa snažil usmievať vždy hneď od rána, aj keď som niekedy ani nemal čo jesť. Že som sa snažil objektívne a pravdivo posudzovať každé moje rozhodnutie. Že som sa aspoň o toto všetko snažil. Je úplne jedno či mi to aj skutočne išlo alebo nie. Je mi to jedno, pretože ja som sa rok na cestách učil. A naučil som sa tomu, že sa treba učiť stále.
Ten prvý krát, keď som Ťa uvidel, nebola si ďaleko odo mňa. Chcel som Ti hocičo povedať, ale nebo sa zrazu zatiahlo, holuby prestali lietať a ja som ostal iba stáť. Ušla si mi za rohom a ja som sa z toho nevedel spamätať, lebo už nikdy viac som nič také necítil.
Každé ráno Ťa stretávam a vidím v Tvojich očiach dúhu. Nie je to dôsledok prebdenej noci ani včerajšieho žúru. Vidím v Tvojich očiach dúhu a neviem, či sa mi páči alebo nepáči. Rozmýšľam nad tým pri raňajkách, káve a ganjovom koláči.
Pozri na mňa. Či som spôsobilý. Pozri na mňa. Či som pripravený. Pozri na mňa, moja láska. Tu stojím. Spôsobilý. Tu stojím. Pripravený, urobiť niečo pre Teba. Tu stojím, pozri moja láska.
Ráno, keď sa zobudím, cítim ešte vôňu mora. Ale je to len pocit minulých dní. Pozrem z okna vidím slovenskú krajinu. A tak si zvarím kávu a hovorím si: Pokojne, len pokojne… Vyjdem si na rannú prechádzku so psom. Na všetkých sa usmievam aj keď sa na mňa pozerajú divne. A tak si spomeniem na krajiny južné a hovorím si: Pokojne len pokojne… Vojdem do rannej kaviarne, v rohu sedí a učí sa mladé dievča. Pristavím sa pýtam sa ako to ide. Díva sa na mňa ako na čudáka, len sa usmejem a hovorím si: Pokojne, len pokojne…
Ľudia sa zbláznili, svet je mierne hore nohami a ja sedím na terase kámošovho domu na Mallorce a píšem si. Vlastne som sa rozhodol, že započnem písať nejaké riadky o tom ako sa mi začalo štastie lepiť na päty. Čo samozrejme súvisí aj s mojimi cestovateľskými zážitkami, stretávaním zaujímavých ľudí na ceste životom a tým pádom aj zmene v mojom myslení a pohľade na svet. Všetko je ako má byť a začalo to takto: Jednu upršanú nedeľu som sedel doma na posteli a písal si s jednou dievčinou, ktorú som pred tým asi tak, myslím jeden krát pozdravil a prehodil s ňou dve vety niekde v meste. No a nejako tak ako to v dnešnej dobe chodí, sme sa virtuálne ''skarmarátili'' na fejsbúku. No a dievčina v internetovej komunikácii spomenula, že momentálne študuje v Zurichu a vraj by som ju niekedy cez leto mohol prísť pozrieť. Tak som si to teda zapamätal. Ako som sa však na druhý deň zobudil, opäť do upršaného dňa, usúdil som, že výlet do Zurichu netreba odkladať do leta. Vzal som stopársku tabuľku do BA s tým, že po ceste sa nejak ozvem kámoške, že som na ceste do švajčiarska. V Žiline čo je moje východzie mesto, keď niekam stopujem, sa mi však podarilo stopnuť týpka ktorý šiel smer Nitra.
Čierny havran je v tvojich očiach, tak tmavý a pokojný. Pozeráš na mňa, pofajčievaš cigu, zatiaľ sme slobodní. Mám o tebe predstavy, ale fakt neviem kto si. Ty na mňa pozeráš, no možno duchom tu nie si. Už som toľko zažil, no vždy zas verím v niečo, čo sa láske aspoň podobá. Dokážem si každú noc v klube zas a zas povedať, že toto nie je náhoda. Všetko tak krásne a tajomné, sa však stráca už prvou tvojou vetou. A ostatné, čo sa potom deje, ma len ďalej utvrdzuje ostať slobodné dieťa kvetov.
S hlavou plnou bláznivých nápadov, sediac na lavičke v parku. Zmoknutný po nočnej jazde, ma duša nadnáša. Za mrholenia vydychujúc tabakový dym, omoknutý počítač, hlava slová prináša. Hľadíš na zamračené nebo a čítaš v ňom svoje štastie, za chrbtom vlak posledných cestujúcich dováža z práce. Obrazovka zarosená, pokoj, ticho, pohoda. Začať robiť veci naplno, tak ako ich cítiš nebola náhoda.
Pohodička s kávou, to je pre mňa ráno. Niekedy aj bez kávy, hlavne easy, nevstávať na budík, ale vtedy keď sa podarí. Koľko krásnych rán, zažil som sám, či s niekým, milujem ich. Je to začiatok nového dňa, tam z hora Ti dávajú šancu začať každý deň odznova. Ráno je začiatok niečoho nového, preto sa netreba ponáhľať. A to ja nemusím. Nemusím vstávať do práce na presne určený čas a ani nechcem. Chcem pokojné ráno. Ráno po dobrom triezvom spánku. Chcem sa zamyslieť, ako prežijem deň, prečítať si ranné správy. Ráno je obyčajne aj chvíľa, kedy píšem svoje riadky, s čistou oddýchnutou mysľou, neovplyvnenou okolím. Pokiaľ trvá ráno, nezapínam zvonenie na telefóne.
Sloboda je, keď si ma neprivlastňuješ. Sloboda je, keď mi veríš. Sloboda je dlhá veľká stonka kvetu, ktorý má hlavu v oblakoch. Nesloboda je, keď som tu a Ty tam, Lebo keby si chcela byť tu, so mnou, nie si tam... Nesloboda sú výhovorky. Nesloboda je strach. Sloboda je chuť. Sloboda je čuch. Sloboda je hmat, dotyk... Láska je sloboda. Sloboda je pohyb, tanec, krik, pulz srdca, rytmus...
Zaveď ma tam, kde si budú ľudia pomáhať a nie ubližovať. Zaveď ma tam, kde nebudeme po sebe kričať, ale počúvať sa. Zaveď ma tam, kde sa chcú ľudia rozprávať a nie iba hovoriť. Zaveď ma tam, kde neexistujú peniaze iba výmenný obchod. Zaveď ma tam, kde ma neodsúdia za to ako vyzerám. Zaveď ma tam, kde nie je dôležité, kto som, ale ako sa pri mne cítiš. Zaveď ma tam, kde môžem robiť to, čo ja chcem a nie to, čo mi zákony prikazujú. Zaveď ma tam, kde žijú ľudia ako inteligentnné tvory a nie ako hlavohrude. Zaveď ma tam, kde poznajú slovo pokora, úprimnosť, či dokonca láska.
Tíško, nič mi nehovor zaves sa mi do krku a prestaň nenávidieť tento svet. Poď, naučím Ťa lietať nad touto krajinou. Uvidíš ju z hora, s pocitom slobody. Bez tých ktorí iba posudzujú. Len Tú krásnu zelenú krajinu. Spomenieš si, keď si ako dieťa nemala okovy na nohách. Neriešila zbytočnosti. Keď Ti spadol na zem chlieb a Ty si ho otočila na druhú stranu, aby si nevidela to špinavé a mohla ďalej jesť.
Z neba padá vesmírny prach, jemnejší než najjemnejší dážď, len to, že ho takmer nikto nevidí, je škoda. Asi sa zobrazuje len pokojným ľuďom, tým čo sa nepachtia. Nepachtia sa za peniazmi, dokonalým telom, dokonalou stravou, dokonalým outfitom…sa nepachtia. Tak a títo štastlivci, je ich zopár, sedia dnes večer niekde na káve, niekde pri jazere, niekde na balkóne, niekde na záhrade a vidia padať vesmírny prach. A vychutnávajú si to. Taký vesmírny prach príjemne osvieži, je aj príjemný na pohľad a pohladí aj dušu. Ale nielen to, on dokáže aj odpovedať na otázky, poradiť v rozhodovaní, dodať inšpiráciu...
Do rannej kávy, čoraz menej mlieka, do života cez noc, vkradlo sa mi dievča. Stačila jej jedna noc, hlboké hnedé oči, aby keď ráno odchádzala mal som blbý pocit. Blbý pocit, že nestačil som, vypýtať si jej číslo, a jak pijem rannú kávu, hlavou mi blyslo, že už ju nikdy neuvidím, neucítim vedľa mňa, cez noc sa niečo udialo, ciga nepomáha.